Istého dňa som sa rozhodol, že
nemôžem byť celé dni len v Osle a treba si občas aj „odskočiť“.
A tak som si odskočil...
Do Bergenu som sa vydal s kámošom z
Ostravy koncom októbra. Nočný vlak za 300NOKov ponúkol zdarma
deky, klapky na oči a nafukovací vankúšik, keď už teda
neponúkol tú brutálnu scenériu, o ktorej Nóri nie len básnia,
ale ju aj občas vysielajú v televízii (aby bolo aj niečo kľudné
po akčnom štrikovacom galavečeri počas prime-time sledovanom vyše
dvoma miliónmi ľudí). Chvíľu nás naše Česko-Slovenské
myšlienky nabádali pobrať deky aj z ostatných sedadiel, no keďže
sme nevedeli čo s nimi, zobrali sme len tie naše.
Aďo, Jano a ja |
V Bergene sme boli v studené ráno, a
užívali sme si jasné počasie bez dažďa (teda aspoň tak v
Bergene hovoria keď mierne mrholí). Naša destinácia bol intrák
kde býval Jano, kamarát z Matfyzu a zo žľabov na Chopku, ktorý
si tu užíval bezstarostný Erasmus. Spolu s ním a ďalším
matfyzákom Aďom sme sa následne vydali na takú menšiu túrku po
okolitých horách, počas ktorej sme hneď niekoľko krát zmokli a
vyschli. Jano s Aďom však celý čas hovorili, že „neprší“ a
tiež čosi ako „Bergen je najkrajšie mesto na svete“, no neskôr
priznali, že ich to naučili hneď ako prvú vec keď sem prišli do
školy. Nakoniec sme to po čomsi, čo na Slovensku voláme „krutý
leják a víchor“, strhli dole do mesta, no sightseeing už nebola
taká sranda a keďže sme aj vyhladli, bol čas zaobstarať si
potravu.
Tie známe krivé domy... |
Pred večerou sme sa však išli s
Janom ešte okúpať. Kúsok od intráku bolo fajné miesto s
mostíkom na skákanie a keďže bol práve celkom odliv, dalo sa
celkom vyšantiť, napr. nejakým tým saltom. Ja som síce vo vode
nevydržal dlhšie než dobu potrebnú na vylezenie späť na
pevninu, no pocit keď cítite ako sa vám v tele rozmrazuje a znova
raz prúdi krv je parádny a stojí za to. Na druhej strane, keď mi
Jano o mesiac a pol neskôr (i.e. polka Decembra) písal, že „tá
voda už začína byť studená“, mal som trochu obavy či v nej
neprišiel o zmysly :P .
Tak ako žralok zacíti krv v mori a
prebudí sa v ňom inštinkt predátora a dravého lovca, tak sa v
nás prebudila zodpovednosť za naše domoviny plné hladných detí
(i.e. nás) a vydali sme sa na lov. Náš objekt predstavoval veľký
čierny tvor, ktorý vo svojich útrobách strážil množstvo
potravy. Pod rúškom tmy, zahalení v kapuciach mikín sme zosnovali
stratégiu: Jano držal veko, ja som pozeral či nejde auto a Aďo s
Ondrom sa hrabali v kontajneri. Na neďalekom ping-pongovom stole sme
si potom rozdelili korisť v spravodlivom a bratskom duchu a tak sme
mali s Ondrom na nedelňajšie stopovanie dve matpaky (dózičky)
plné kuracieho mäska. A len deň po záruke!
Keďže chalani neprotestovali... |
Žiaľ, alebo aj našťastie, sme si
kopu jedla po ceste moc nevychutnali. Po asi 20 minutách celkom
beznádejného stopovania nám totiž zastal Land-Rover so starším
párikom, ktorí mali namierené do Drammenu (asi 30km od Osla).
Celkom sranda je, že ani sami nevedeli prečo nám zastavili (vraj
„nikdy nikomu nezastavujú, ale my sme vyzerali OK“). Každopádne
na tých krásnych vyhrievaných sedadlách sme si nedovolili vybrať
naše matpaky a tak sme ich zbaštili až doma. Pochybujem, že
spomenutý párik niekedy zablúdi na tento blog (a naučí sa
slovensky), no aj tak verejne ďakujeme za parádny hitch, ktorý nám
koniec koncov aj ukázal tú brutálnu Nórsku scenériu :) . A tiež
dík najlepšiemu hostiteľovi Janovi, a aj za zubné pasty ;-)
.
Berlín a Hemsedal boli
dva výlety koncom Novembra, v tesnom slede jeden víkend po druhom a
keďže sa mi na oboch úspešne podarilo pizza-huntovať, odporúčam
čitateľov (a zvyšujem isto nejaký page rank) na následovné
linky, kde som sa koniec koncov aj trochu viac rozpísal:
A nakoniec Praha. Už neviem koho to
napadlo (asi mňa, keďže som už v tej dobe mal kúpenú letenku na
Vianoce, s cieľom v Prahe), no počas môjho krátkeho pobytu na SR
kedysi v Októbri sme sa rozhodli, že 19teho decembra navštívime
Laciho, ktorý si robí doktorantúru na tamajšom Matfyze. Plán bol
jasný, jedna noc - one wild night. Trip s názvom 22 hodín v Prahe
(no s celkovou dĺžkou 23 hodín) bol niečo na čo som sa koncom
roka tešil viac ako na výplatu. Nielen kvôli Lacovi a Ondrovi s
ktorými je vždy super sranda, ale aj tak celkovo – posledné dni
v Osle som už mal všetkého po krk. Miestnej mentality, vysokých
cien, chýbala mi rodina a kamaráti, dobré jedlo, nachladol som a
aj keď som bol často na smrť unavený, stále sa mi nedarilo
zaspať pred treťou.
Život ako imigrant nie je jednoduchý
z viacerých dôvodov. Niektorí z vás sa asi smejú, lebo to vedia od jakživa, no ja
som na to musel dojsť sám. Tým však nechcem povedať, že ma mrzí moje rozhodnutie ísť do Osla, práve naopak - je to fantastická skúsenosť
a o to viac si potom človek cení chvíle strávené doma.
Preto keď som letel do Prahy, od
momentu čo som sadol do lietadla ma zaplavil krásny pocit, že idem
domov. Cestu mi spríjemnila milá a ukecaná Šárka z Česka
(pozdravujem), ktorá mala na svojom Erasme azda ešte väčší
low-cost ako Jano. Vskutku, ľudí podobného typu by som medzi Nórmi
asi ťažko hľadal (tento dojem mám obzvlášť po tom, čo kolega
Nór spomenul, že by sme mohli ísť na „lacnú“ lyžovačku do
Álp za cca 2000 eur) .
Je aj lepšia fotka kde sme my, ale nikto nevie kde je! |
Taak tu je! Dúfam že je z fotky jasné, že sme v Prahe! |
V Prahe som sa chvíľu nevedel
spamätať aké to všetky trdelníky, cigánske a klobásky to na
uliciach ponúkajú a po miernom matfyzáckom zmätku sme sa konečne
stretli s vysmiatým Lacom a Ondrom. Namierili sme to k intráku, kde
sme zložili veci, Laco zvestoval radostnú správu o večernej párty
na jeho izbe a my s Ondrom sme zatiaľ spravili cibuľu (na guláš).
Následne sme sa ešte boli obligátne komerčne prejsť na trhy,
pozrieť Orloj a dať si medovinu spolu s Ondrovou (a teraz už aj
našou) kámoškou Zuzkou. No a mohli sme ísť kaliť (či pařiť?)
…
Ale 22 hodín je 22 hodín. V Prahe
možno 23, no mne sa odísť nechcelo dva krát. Ako sme tak sedeli v
Marekovom aute na výpadovke na Bratislavu a za chrbtom nechali dlhý 19ty december, predsalen mi trochu vŕtalo v hlave: „Čo ja
vlastne robím v Osle?“